Poznáte ten pocit, keď z vás niečo len tak vyhŕkne a vy si v tej chvíli ani neuvedomíte, akú veľkú múdrosť ste povedali? Resp. ako vás daný výrok bude sprevádzať možno až po zvyšok života? Mne sa to párkrát stalo a mám pocit, že práve v tej chvíli mnou prehováralo niečo, čo má k dispozícii pozhľad z vyššej perspektívy. Záblesky inšpirácie prichádzajú vo chvíľach vskutku nečakaných a na miestach, ktoré občas nie celkom zodpovedajú predstavám o adekvátnosti zrodu veľkej myšlienky. Svoje by o tom vedeli povedať najmä porcelánové tróny.
Odvtedy na otázku „Ako sa máš?“ odpovedám obvykle „Tak, ako si zaslúžim“, prípadne to dopĺňam vetou „a ja si zaslúžim fantasticky“. Druhá strana reaguje úsmevom, prípadne uznanlivým prikývnutím hlavou. Zaujímavé je, že až po istom čase som si uvedomil, že esenciálnej pravdy je v tomto výroku ukrytej možno aj viac, ako podnikateľov v nádrži Orlík.
Naozaj platí, že to, ako sa máš záleží predovšetkým na tom, ako si zaslúžiš, ako sa staráš, ako stepuješ so životom v tom neustálom tanci o skyvu chleba, prípadne o novší mercedes, to v tých vyšších ekonomických leveloch. Bohatí ľudia nie sú bohatí preto, že im bohatstvo spadlo z nebies (ak nerátam ich blazeované deti), ale preto, že si svoje bohatstvo zaslúžili. Aj keď povedzme cestou prihrávania si kšeftov medzi politickými kamarátmi. Cum finis est licitus aetiam media sunt licita.
Nie, neschvaľujem to. Ale rešpektujem to.
Hovorím skôr o ľuďoch, ktorí si životnú spokojnosť „nahonobili“ legálnou a poctivou cestou. Zámerne píšem spokojnosť, majetok za meradlo úspechu nepovažujem. Majetok je len jednou fazetou diamantu s honosným názvom „Môj život“. Odlesky ostaných fazet sa dajú spozorovať na tom, ako vás vníma okolie, akú radosť prejavujú ľudia, keď vás stretávajú, koľko objatí denne sa vám podarí získať bez toho, aby ste objímajúcemu museli taktne s odistenou devinou naznačiť, že je to jeho povinnosť voči blížnemu svojmu všeobecne a vám zvlášť.
Jedným z vrcholov ocenení býva veta „Ďakujem, že si“. Aspoň pre mňa. Tromi slovami je povedané všetko. To, že dotyčný ďakuje za príjemné pocity, ktoré v súvislosti s vašou osobou má, ale aj za chvíle, keď ste v jeho živote možno jediný, kto ho dokáže nakopnúť tak, že mu vlastný sopel natiahne dráhu až po vrchnú peru. A kúpe sa pri tom vo vodopáde sĺz. A vy cítite, že tá drsná facka do tváre svojmu priateľovi, ten úder, tu nie je na to, aby ranil, ale na to aby prebral. Je to doslova tonizujúci šok.
Obzrite sa okolo seba, po svojom pracovisku a po svojom okolí. Uvidíte to, ako sa máte. Áno, tak ako si zaslúžite. Ako sa na vás pozerá okolie, tak sa vy vnímate sami, tak sa prezentujete, toto vyžarujete. Už len vaši susedia vám svojim správaním k vašej osobe dokážu povedať viac, ako fundovaný psychoanalytik s praxou na Manhattane a nestojí vás to ani stotinu jeho taxy.
Vidíte? Sa?
A teraz čo s tým? Pustite zo seba tú nádheru, ktorou ste. Usmejte sa na ľudí a okrem bežného „Dobrý deň“ dodajte povedzme „Dnes vám to mimoriadne pristane“. (Pre tento prípad odporúčam mať so sebou pohotovostnú lekárničku, prípadne mať kurz prvej pomoci, nakoľko je takmer isté, že oslovený odpadne). Opýtajte sa hrajúcich sa detí, ako ide život (na školu sa nepýtajte, to je ako položiť ministrovi otázku, čo urobil pre svoj rezort, odpoveďou vám bude nahnevaná detinská reakcia).
Niekto tú revolúciu vykonať musí a ja to sám nedám, ani keby som sa rozkrájalJ
Odmenou Vám bude, že si jedného dňa možno poviete: „MÁM SA TAK, ŽE OSTATNÍ ĽUDIA BY STÁLI V RADE, ABY MOHLI ŽIŤ MÔJ ŽIVOT“ ...