Chlapi, tiež nakupujete spolu s deťmi?

Autor: Roland Habara | 28.10.2014 o 8:00 | Karma článku: 11,79 | Prečítané:  2672x

V sobotu ráno chodievame s Patrikom na nákup. Do hypermarketu to máme popri miestnom potoku pešo asi 10 minút. S trojročným dieťaťom je to cesta tak na dve hodiny a občas sa dokonca zdá, že trvá dlhšie, ako stavba akéhokoľvek slovenského tunela. Nedokážem si to vysvetliť, ale asi to má niečo spoločne s dilatáciou času a vzdialenosti podľa teórie relativity, ergo čím viac sa človek ponáhľa, tým dlhšiu cestu mu malé vynaliezavé dieťa pripraví. Myslím, že je integrálnou súčasťou detskej psychiky pripravovať viac či menej prepracované zlomyseľnosti všeobecne a svojmu rodičovi obzvlášť. Kdesi tam hlboko v tej malej dušičke je totižto hlboké presvedčenie, že vlastný otec ma predsa nedoláme, veď som jeho a keď bude najhoršie, ako obvykle sa pritúlim a poviem „tatino, ja ťa ľúbim“. A tatino, ako každý správny a neoblomný chlap, zmäkne ako torta na slniečku.

Vždy pred odchodom uzavrieme tú istú dohodu – Patrik bude kráčať na dohľad od tatina a odmenou mu bude láskavé slovo a palička, odlomená z miestneho rákosia, aby s ňou ako vždy mohol trieskať do čohokoľvek, prednostne však do vyššie spomenutého tatina. Navyše, ak cesta prebehne bez vážnejších problémov, tak na jej konci čaká na malého blonďatého čerta lízatko a vzhľadom na to, že tatino je z mäkkého materiálu, „kúpi aj kinderko“. V praxi tá dohoda potom vyzerá tak, že ešte nestihneme ani poriadne vyjsť z domu a dieťaťu už vidieť len dym vinúci sa spod utekajúcich nôh a počuť vysoký kvílivý zvuk – to keď ostro vyberá zákrutu doľava na chodník smerom k hypáču.

A teraz si predstavte 190 cm a 95 kg serióznosti na dvoch nohách, ako za ním uteká so športovým kočíkom a huláka ako metalista na deathmetalovom koncerte, pretože na diaľku 100 m, ktorú medzitým tie dve nohy dupajúce ako piesty osemvalca efjednotky ubehli, treba predsa trochu zvýšiť hlas. To preto, aby vás bolo počuť, prípadne, aby vám okoloidúci dosvedčili, že ste sa to dieťa snažili zastaviť (odporúčam sa kryť dostatočným počtom svedkov, pretože nič nedokáže zdvihnúť obočie matky vyššie, ako pohľad na zablatené dieťa, ktoré nevinnou cestou do obchodu objavilo jedinú, zato najblatovejšiu kaluž, v tomto okrese). Márna snaha, dieťa, idúce si tvrdo za svojím cieľom, ktorým je v tomto prípade predčasný odsun otca na uzavreté oddelenie psychiatrickej kliniky, nepočuje nič, ani keby ste mu to nič naservírovali cez megafón priamo do vonkajšieho zvukovodu.

Nezaberá žiadna stratégia. Cieľavedomosť a zanovitosť, s akou si to malé stvorenie ide za svojim, je príslovečná a ostáva len modliť sa ku všetkým bohom, aby dieťa objavilo niečo, čo upúta jeho pozornosť a donúti ho zastaviť. Napríklad psíka na vychádzke, alebo takú dobrú, 15 cm hlbokú kaluž, ktorá vyzerá ako keby z nej už raz pred miliardami rokov vyšiel život a pozná sa to podľa zelenohnedého bahna a zápachu aký sa zvykne linúť z miestnej kafilérie za teplého slnečného dňa.

Každý otec, majúci rozvinutý pud sebazáchovy, však po dosiahnutí maximálnej rýchlosti s prehľadom ešte viac zrýchli a zabráni katastrofe – v tomto prípade vysvetľovaniu matke dieťaťa, ako je možné, že ich spoločný potomok skončil v jedinej kaluži v okrese. Katastrofou v tomto prípade býva trápny pokus vysvetliť matke, že aj napriek plne rozvinutým kognitívnym funkciám otca, jeho vytrénovanému telu a intuícii, akú by mu mohol závidieť aj jasnovidec vyššej výkonnostnej triedy, je ich spoločný potomok proste iný ako ostatné deti, ktoré zásadne idú pekne popri svojich rodičoch. Každý normálny otec je totižto skalopevne presvedčený, že to len jeho dieťa je to neposlušné, a všetky ostatné sú vzorovou ukážkou toho, čo zamýšľala pani príroda, keď tvorila dokonale servilného potomka.

Pred príchodom do hypermarketu je to ešte posledná veľká bitka, pretože Paťkovi sa samozrejme nechce do kočíka a tatinovi sa samozrejme nechce ani len pomyslieť na to, ako by to vyzeralo, keby Paťko do kočíka nešiel a v hlave sa mu pretáčajú cifry na kalkulačke, koľko by asi stáli rozbité fľaše, ušpinené šaty a nahryznuté potraviny. Bitka pravidelne končí nespokojným kopaním malými pätami do kočíka na jednej strane a drtením držadiel veľkými dlaňami na strane druhej, to keď už tatino siaha na dno svojich psychických síl dokola si opakuje jedno z prikázaní. To, ktorého účelom je chrániť populáciu pred vyhladením.

Vstupom do hypermarketu začína druhá etapa teroru. „Chcem vidieť autíčka a lego. Autíčka máš doma. Nemám. Máš ich doma asi sto, viem to, moje chodidlá ich zrátali. Ja chcem lego. Aj lega máš doma toľko, že by sme si z neho mohli postaviť menšiu 13 izbovú vilu. Viem to, lebo ju pravidelne staviam, zatiaľ čo ty moje budovateľské nadšenie priebežne sabotuješ trieskaním lega o stenu.“ Táto debata končieva podráždeným tónom dieťaťa, za ktorým zvykne nasledovať srdcervúci plač majúci ukázať okoliu aký netvor je jeho otec, ale to už medzitým zabáčame do stredovej uličky, po ľavej ruke textil, po pravej ruke kuchynské potreby, čiže nič, čo by malého diktátora zaujímalo. Dôležité však je vyhýbať sa voľne visiacim kusom odevu na stojanoch, pretože stačí chvíľa nepozornosti a už sa za pohľadov ostatných desiatok nakupujúcich a jediného predavača, ktorý je náhodou na zmene, zohýbate s ospravedlňujúcim úsmevom na zem po popadané veci.

Iste všetci uznáte, že v tomto extrémnom prípade mám právo nakupovať s papierikom, takže môj mozog vytuningovaný na maximum beží ako terminátorov a pred očami sa mi mihajú výsledky výpočtov mozgu-komputera, zoradia položky do logického sledu a ja idem najoptimálnejšou, čiže najkratšou nákupnou cestou, beriem položky raz sprava, raz zľava, kočík tlačím najlepšie stredom, to aby Patrik nedočiahol na tovar a keď dočiahne, tak maximálne na cenovky, veď aj dieťa a upratovací servis si musia náš nákup užiť a radšej dieťaťu predhodiť toto, ako SBSke vysvetľovať rozbitý a rozliaty olej po celej uličke. Celý môj pohyb je účelný, presný, ako keby bol naštudovaný, je to doslova tanec medzi regálmi, plynulý a ladný, ako pohyb Číňana, ktorý 50 rokov cvičí taiči. Akurát oči mám otvorené dokorán a uši počúvajú po stosedemnásty raz vyslovené konštatovanie „tatino mi kúpi lízatko a kinderko“.

Tak šup šup po tie dve posledné veci nakoniec. Žiadny normálny chlap nedá svojmu dieťaťu jeho sladkosti na začiatku nákupu, jedine ak by bol a) dočasne mentálne indisponovaný, b) milionár, c) obdarený selektívnou stratou sluchu, pretože každé dieťa skonzumuje všetko okamžite a potom sa rovnako hlasno dožaduje repete.

Veľké finále sa blíži. Pokladne sú niečo ako záverečnou skúškou. Bývajú obklopené stojanmi s tovarom pre impulzívny nákup, väčšinou papierovými vratkými, takže prejsť okolo nich bez toho, aby vaše šikovné dieťa neprevrhlo aspoň jeden, je ako prejsť nepozorovane medzi Scyllou a Charybdou. Väčšinou sa to podarí, potom už je brnkačka, keď sa potomok pokúša demontovať zariadenia pokladne vrátane posuvného pásu, berie veci, ktoré sú na ňom uložené, vrtí sa do strán a búcha do okolostojacich a hlasno a nadšene komentuje všetko, čo vidí. Na otázku „tatino, prečo má tá teta taký veľký zadok?“ som sa profesionálne zahral na neviditeľného.

Po zaplatení nasleduje pár minút slastného ticha. Čokoláda a lízatko spacifikujú Patrika natoľko, že dokáže chvíľu sedieť aj bez toho, aby sa snažil do kočíka vyvŕtať zadkom dieru.

Cestu domov som dal v novom traťovom rekorde možno aj preto, že som malému nahovoril, že sa musíme ponáhľať, lebo je zima, aby sa kolieska na kočíku čo najrýchlejšie točili a nezamrzli.

Uznávam, na cenu za kreativitu to zrejme nebude, ale účel svätí prostriedky.

Tento krát som bol nekonečne rád, že som doma ja ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?