Vec úradná

Autor: Roland Habara | 9.1.2015 o 8:00 | Karma článku: 9,56 | Prečítané:  1564x

Bol som niečo vybaviť. Na úrade, ako sa ľudovo povie. Keďže som od prírody optimista a ani 42 rokov viac či menej vtipných režimov na tom zatiaľ nič nezmenilo, vybral som sa na úrad v dobrej viere a s úsmevom. Známi hovoria, že som nenapraviteľný blázon a že na úrad by som mal zásadne chodiť s výrazom masového vraha alebo aspoň s mačetou v ruke, pretože ... pretože to údajne ušetrí kopu času, tak aby som zbytočne nebehal hore dole, keď budem mať neodolateľné nutkanie porušiť piate prikázanie a hľadať nejakú zbraň, ktorou by som ho naplnil.

Nechcelo sa mi veriť, tak som do starnúcej budovy vošiel síce ostražito, ale v pevnej viere v to, že 2000 rokov príkladného sebaobetovania jednej známej historickej postavy zanechalo v blížnych našich stopy milosti a lásky k iným blížnym našim, čiže aj ku mne. Neviem, či je to súčasťou marketingu, ale väčšina úradných budov naozaj vyzerá, ako keby sa dochovali ešte z oných čias, keď bolo  ukrižovanie bežnou metódou, ako sa vysporiadať s každým, kto je presvedčený o svojej bohorovnosti a obvykle pôsobia stiesnene, ošumelo a zlovestne, zrejme aby v návštevníkovi už dopredu pochovali všetky nádeje na kladné vybavenie žiadosti.

Budovy mi nevadia. Nemôžu za to, kto ich obýva a svoje by o tom vedel povedať White house, Kremeľ, či miestna nemocnica, ktorá si onedlho zrejme zahrá v kultovom horore, ak si dovtedy samozrejme nezahrá v nejakej zaujímavej medicínskej kauze, súdiac podľa toho, čo sa semtam dozvedám od jej návštevníkov.

Zaklopal som a s myšlienkou „Všetko sa vždy dá vyriešiť“, som sa chystal vstúpiť, keď zvnútra zaznelo rázne „Ďalej!“. Neviem ako vy, ale už podľa jedného slova a energie doňho vloženej sa dá niekedy vycítiť, či to, čo bude nasledovať, bude dobre alebo to bude jeden z tých zážitkov, ktorý vás donúti napísať blog a to prosím v čase, keď vôbec nemáte inšpiráciu.

Telom sa mi rozlialo známe teplo s mravenčením. Zažívali ho už aj naši prapredkovia, aj keď je pravda, že vtedy sa objavovalo len pri zarevaní šabľozubého tigra. V takých chvíľach sa odpájajú mozgové centrá neokortexu a vládu preberá amygdala – tá časť mozgu, ktorá patrí k vývojovo najstarším a jej úlohou je prevziať vládu nad telom a vziať nohy na plecia. (Podotýkam, že vlastné nohy. Za to, že muž vezme na svoje plecia cudzie nohy, je zodpovedné iné mozgové centrum, aj keď niektoré zdroje tvrdia, že je za to zodpovedná úplne iná časť tela, ktorá je vzdialená od mužského mozgu kaudálne a zrejme to je aj dôvod, prečo toľko chlapom až po hodnej chvíli dôjde, že brať na svoje plecia cudzie nohy, má svoje neblahé dôsledky.)

Napriek nutkaniu ujsť čo najďalej, čiže aspoň do susednej galaxie, som vstúpil. Nebojím sa predsa nikoho, ani vlastnej svokry a to je už čo povedať vo svete, kde vás svokra dokáže jedným pohrdlivým pche pripraviť o sebadôveru a následným hmm z vás vytriasť aj posledné zvyšky sebaúcty.

Veľká, neútulná, neosobná kancelária pripomínala stredovekú mučiareň, z ktorej na poslednú chvíľu odstránili mučiace nástroje a zabudli tam iba Veľkého Inkvizítora. V tomto prípade vzal na seba podobu ženy. Celkom kyprej zrelej ženy, ktorá by bola aj celkom príťažlivá, keby nebola taká znechutená, frustrovaná a s výrazom, aký má tuniak, keď je dlhšie na slniečku. Tri hodiny po ulovení. Taký trochu strašidelný. Ten výraz.

No nič, telom mi už prúdilo toľko epinefrínov, že by dokázali nadopovať celú armádu a pravdepodobne by sa s ňou dal do olovrantu dobyť celý svet.

„Dobrý deň, prišiel som ...“ a začal som habkať. Zapamätajte si – NIKDY, ALE NAOZAJ NIKDY nesmiete na úrade ukázať, že niečo neviete, nie ste si istý, nepoznáte presne, a pod. Do chátrajúcich pilierov neistoty je totižto okamžite zarazený klin úradníckej istoty a behom chvíle zborí chrám vášho presvedčenia. Musíte dokonale ovládať terminológiu, dátumy, časy a mať pripravené všetky možné papiere, vrátane toaletného, to pre prípad, že vám povolia ... nervy.

Veľká Inkvizítorka ma podrobila krížovému výsluchu, otázka stíhala otázku a podozrievavý výraz na jej tvári sa menil na výraz znechutenia. Podobný mávajú útlocitní ľudia, keď poď kameňom objavia biele hmýriace sa larvy. Chvíľami som sa aj cítil ako malý bezbranný a najmä VINNÝ tvor a očakával, že budem bez milosti zašliapnutý.

Nedal som sa. Argumentoval som pokojným hlasom, vecne, korektne, bez toho, aby som sa nechal zatiahnuť do emočnej hry, ktorá má iba jedného víťaza a to toho, kto ju rozpútal.

Nakoniec som dosiahol svoje a ak nerátam smrteľné poty, čo ma oblievali, nestálo ma to naozaj viac ako možno pár rokov života. No a čo, aj tak sa dôchodku nedožijem a ak aj dožijem, tak už nebude žiadny dôchodok.

Jedna vec ma však veľmi mrzí ...

Za to, ako sa v tomto štáte máme, si môžeme sami. Ak sa k sebe nedokážeme v bežnom styku chovať s úsmevom a presvedčením, že sa vždy všetko vyrieši aj bez zbytočných emócií, nezaslúžime si nič iné, ako to, čo zažívame.

Mňa táto príhoda o optimizmus a dobrú náladu nepripravila, tú mi nikdy nikto nevezme.

Je mi však ľúto ľudí, ktorých vnútorný svet je odrazom budov a kancelárií, v ktorých sedia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?