A viac mu do liečby nezasahujem. Párkrát som to skúsil a výsledok bol podstatne horší, ako keď som ho nedopoval chémiou. Nie pani ministerka, nechcem tým povedať, že lieky, lekári, nemocnice sú zbytočné.
Chcem Vás iba upokojiť a presvedčiť Vás, aby ste prestali počúvať všetkých tých kverulantov, ktorí sa neustále sťažujú na lekárov, na to, že všade sa vznáša odór chápadiel farmabiznisu a že je nedostatok lôžok.
Lôžok je tak akurát by som povedal. Lekárov je, myslím si, tiež dosť a farmabiznis je hydra, ktorú sme si my, potenciálni pacienti, vychovali sami.
Problém je v tom, že máme prebytok pacientov a s tým Vy, pani Zvolenská, nemáte nič spoločné. Človek sa pacientom nestane obvykle zo dňa na deň, toto si treba vypestovať a to sa bavíme o rokoch ako o orientačnej dobe.
Takže máme tu viac menej zdravého dvadsiatnika, ktorý opustil rodné hniezdo. Väčšina mladých ľudí, ktorí začnú žiť vlastné životy, sa síce dostáva do víru života a uteká, čo mu nohy stačia, ale bohužiaľ je to len metafora. Pretože zhruba v tomto čase začne taký dvadsiatnik urputne pracovať na tom, aby sa jedného dňa stal pacientom. Takže sa prestane hýbať, veď naháňanie za peniazmi dá zabrať, kdeže ešte po robote do fitka alebo na zumbu však? Ruka v ruke ide zmena životosprávy, veď do mekáča je to na skok a čína „zjedz, čo vládzeš za 5 evry“ hneď naproti.
Tak nám dvadsiatnik začne naberať nielen roky, ale najmä kilogramy. K tomu si pripočítajme nízke mzdy, existenčné obavy, život z ruky do huby a z toho všetkého rezultujúci stres a v tridsiatke máme z onoho, ako tak zdravého dvadsiatnika, zrazu pacienta, ktorý ide k obvodnému lekárovi, lebo ho bolia kríže. Ten ho pošle na odborné vyšetrenie, kde sa zistí, že má diagnózu XY. Lekár špecialista, ktorému sa denne v ordinácii premelie pár desiatok pacientov má na neho čas cca tri minúty, za ktoré mu stihne akurát tak predpísať lieky na utlmenie bolesti.
Už mu nestihne prehovoriť do duše a povedať mu to, čo každý pacient tam kdesi vo vnútri cíti – že to, ako sa má, aké zdravotné komplikácie prežíva, nie je dôsledkom kolabujúceho zdravotníckeho systému, ale odrazom úpadku spoločnosti všeobecne a jednotlivca zvlášť.
Pani ministerka, zdravotníctvo tu nie je na to, aby vyriešilo problém ukrytý v konzumnom spôsobe života. Neverte ľuďom, ktorí Vám tvrdia, že je to Vaša zodpovednosť. Zodpovednosť za svoj zdravotný stav je na pleciach každého jedného človeka. Je jeho psou povinnosťou starať sa o seba tak, aby žiadnu lekársku starostlivosť nepotreboval, prípadne ju obmedzil na minimum.
Každý pacient si musí uvedomiť, že do stavu, v ktorom je, ho nedohnalo ani zdravotníctvo, ani spoločnosť. Tam sa dá dostať obvykle iba vlastnými silami a ako tak pozerám na zákazníkov veľkých obchodných centier, veľa z nich na tom dennodenne usilovne pracuje. Samozrejme sú výnimky – napríklad úrazy, ale to je samostatná téma.
9 z 10 pacientov v čakárni ordinácie lekára je tam zbytočne. Drvivej väčšine by stačilo zdvihnúť zadok z gauča a ísť so sebou niečo robiť. Napríklad cvičiť. Dnes je na výber z toľkých možností, že už pri zumbe, TRX a jumpingu som sa začal strácať. Podstatné však je, že každý má rovnakú šancu prekonať svoje problémy a to nielen zdravotné, ale aj pracovné, či vzťahové.
Lenže to predpokladá aktívny prístup, aktívny život.
A od toho sme sa vzdialili pani ministerka a preto máte toľko práce s krízou v zdravotníctve.
Príliš často počúvam, že na aktívny život nie je čas. Nuž, kto chce, hľadá cestu. Kto nechce, hľadá výhovorky.
Uverili sme, že za naše zdravie je zodpovedný niekto iný. Nechávame naše deti hlivieť doma v područí techniky namiesto toho, aby sme ich vyhnali von naháňať loptu. Sypeme im do misiek sladké cereálie a napchávame ich čokoládami, lebo je to jednoduchšie. Jednoduchšie, ako vyvinúť nejakú aktivitu, zobrať deti von napríklad na bicykel.
Svojím správaním si pílime pod sebou konár, počujete ako už praská?
Poznámka na záver: autor toho článku sa svojpomocne cvičením a zmenou životosprávy vysekal zo stavu, ktorý sa bežne operuje, pretože už nie je inej možnosti. Lekárske správy a záznamy k nahliadnutiu osobne.
Roland Habara
